Prvá sa začína krátkou časťou :) Snáď vás to bude baviť :)) Snáď sa vyjadríte a podporíte ma komentíkom :) *Mara*
Ahojte.Velmi rada by som sa vám prestavila,volám sa Jessica (Džesika) a mám 17 rokov,čoskoro 18.
Žijem na Slovensku v jednej malej dedinke.Moja mama sa volá Emma a otec Ronald. Som jedináčik,
čiže nemám žiadného súrodenca,aj keď som vždy velmi túžila po bratovi. Dobre dosť o mne a mojej rodinke.
Chcela by som vám povedať o mojom živote ktorý som prežila s mojou sestrenicou Nicol. Ona mi bola od
malička ako keby sestrou. Zaujímavé je však to, že sme sa narodili v ten istý deň,mesiac aj rok 26.7.1994 ,
čiže cez leto budeme mať našich vytúžených 18. Keďže som s Nicol bola ako sestra,splnila by som pre ňu
čokoľvek na svete čo by sa dalo. Keď sme oslavovali 15 tak som jej kúpila tričko One Direction pretože ich
zbožňovala,síce ja som ani nevedela kto to je,boli to nejaky piati chalani ktorý boli isto namyslený ako
ostané hviezdy,mená som nepoznala,vôbec ma nezaujímali, zato moju segrenku veľmi. No a odvtedy
ako ich pozná z pesničiek a všetkeho ostatného tak ma stále prosíkala aby sme si niekedy spravili dovolenku
do Londýna.No a na naše 15-te narodeniny som jej teda sľúbila že ak si do 18-tky zarobíme nejake peniaze
tak pôjedeme do toho jej vysnívaného Londýna. Ani sme sa nenazdali a zarobili sme si pekné peniažky.
Keďže máme už 17 čoskoro 18 tak sme si teda povedali že ideme do toho Londýna a ona tak začala skákať
od radosti až som sa bála že mi zo stropu spadne na hlavu lampa, našťastie nespadla.Rodičia nám
samozrejme nebránili v tom aby sme Išli na dovolenku. Písal sa dátum 29. júna 2012 keď sme si išli vybaviť
letenky. Dnes je 2. júla a my práve sedíme v lietadle. Nicol nezažmúrila ani oko od tolkej radosti,bola
natešená z toho že si plní sen a ja som bola samozrejme natešená z toho aká je Nicol šťastná.
Chvíľu sme hrali karty, ale keďže som stále vyhrávala tak ju to prestalo baviť a radšej si dala slúchadká
do mobilu a počúvala pesníčky, samozrejme nič iné ako pesníčky od 1D. Ja som konečne zaspala. Po
dlhej,nudnej ceste sme boli konečne v Londýne. Práve bola noc takže sme rýchlo našli nejaký najbližší
hotel. Cestou do toho hotela do mňa niekto omylom narazil a ja som sa zrýpala na zem. Keďže bola tma
tak som tomu dotyčnému nevidela do tváre, ale ako náhle mi podal ruku a pomohol mi vstať tak sa mi
ospravedlnil, čiže som zistila že je to....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára